Byť profesionálnym pilotom, len tak si lietať po svete, zarábať okolo 6000 eur mesačne, a popri tom sa nechať obsluhovať krásnymi letuškami? Áno, aj takto si mnohí z nás predstavujú svoju prácu snov. Avšak každá minca má dve strany, a teda aj cesta za vytúženým povolaním nie je len prechádzka ružovou záhradou.

Nie je neskoro na plnenie svojich snov?

Obrovskou výhodou je to, že stať sa profesionálnym pilotom je možné v takmer každom veku. Ak niekto už odmalička túži byť pilotom, v tom prípade je najlepšie ísť rovno študovať na  leteckú vysokú školu. Ak má však niekto povolanie, ktoré ho už nebaví, má dostatok peňazí na účte a chuť stať sa profesionálnym pilotom, nič nie je stratené. Stačí sa prihlásiť na kurz lietania a z pilotovania lietadla na playstation sa o pár mesiacov môže stať ozajstné riadenie vetroňa, boeingu alebo vrtuľníka. Musím však podotknúť, že nejde iba o čisto mužské povolanie, rovnako dobre môže prácu pilota vykonávať aj žena.

Ako začať?

Na výber je niekoľko leteckých škôl a aeroklubov schválených Leteckým úradom Slovenskej republiky, kde si môžu uchádzači vybrať z nasledovnej ponuky kurzov:

PPL – private pilot licence – licencia súkromného pilota,
CPL – comercial pilot licence – licencia obchodného pilota,
ATPL – Airline Transport Pilot License – licencia dopravného pilota

Pre získanie ktorejkoľvek licencie je nevyhnutné splniť základne podmienky, a to je vek 18 rokov, stredoškolské vzdelanie s maturitou, ovládanie anglického jazyka a 200% zdravotný stav. Každý uchádzač o túto prácu musí totiž prejsť dvojdňovou zdravotnou prehliadkou v Leteckej vojenskej nemocnici v Košiciach.

Od roku 2008 je nevyhnutné aby každý pilot, ktorý lieta mimo hranice Slovenska bol držiteľom ICAO Language profficiency check, ide o preskúšanie znalostí z leteckej angličtiny. Ďalším krokom je získanie osvedčenia rádiotelefonistu leteckej pohyblivej služby.

Okrem jednotlivých kurzov PPL, CPL a ATPL je nevyhnutné, aby bol budúci pilot držiteľom rôznych iných licencií a osvedčení odbornej spôsobilostí ako sú napr. IR – prístrojová kvalifikácia, MEP – rozšírenie na viacmotorové lietadlá, MCC – súčinnosť viacčlennej posádky, atď. Ďalšie podmienky absolvovania jednotlivých kurzov sú uvedené v tabuľke.

 
Ako môžeme vidieť, tak cesta profesionálneho pilota do kokpitu lietadla je dlhá a finančne náročná, ale ten pocit, keď sa po niekoľkých mesiacoch driny a výcviku prihovoríte k posádke a poviete im: „hovorí k Vám kapitán lietadla …“ je určite na nezaplatenie!  Cesta od pilota „práškara“ až po profesionálneho pilotaDosť bolo teórie… O tom, ako to v letectve skutočne funguje nám porozpráva skúsený profesionálny pilot Ing. Miroslav Kaličiak (64), ktorý má nalietaných už 18 000 letových hodín. Počas svojej kariéry vystriedal mnoho strojov, no medzi jeho najobľúbenejšie patrí najmä Boeing 737 a SAAB 340. Najdlhší let, ktorý Ing. Kaličiak absolvoval bol na trase Seattle – Bratislava a taktiež nám prezradil, že jeho najobľúbenejšou leteckou spoločnosťou bol nízkonákladový prepravca SkyEurope.

 
Stať sa pilotom je snom mnohých detí, bolo aj Vašim detským snom stať sa profesionálnym pilotom?
 
Najskôr som chcel byť námorníkom, vodičom kamióna a cowboyom. Ale od 15 rokov som začal chodiť do Aeroklubu s tým, že sa chcem stať pilotom. 
 
Ako dlho Vám trvalo kým sa Vám tento sen splnil?
 
Mne to trvalo trochu dlhšie, pretože som išiel študovať na Žilinskú Univerzitu, letecký odbor, kde som popri vysokoškolskom vzdelaní získal tiež prvý stupeň leteckej licencie tzv. PPL (private pilot licence). Na to, aby som mohol profesionálne lietať som musel získať ešte CPL (commercial pilot licence), kvalifikáciu pre lietanie podľa prístrojov IFR (instrument flight rules), MEL (multiengine), EP (english proficiency), a tiež preškolenie na konkrétny typ lietadla TR (type rating). Neskôr, aby som mohol lietať ako Commander som musel získať ATPL (airline transport pilot licence).
  
To znamená, že po získaní poslednej licencie ATPL ste začali pracovať ako dopravný pilot alebo aké boli začiatky Vašej profesionálnej dráhy pilota?
 
Ja som začínal ako pilot „práškar“. Táto profesia u nás už skoro zanikla. To sú piloti, ktorí lietajú nízko nad zemou a „ošetrujú“ poľnohospodárske polia a lesy. Bolo to v leteckom podniku SLOV AIR. Lietali sme hlavne v Československu, ale tiež v Egypte, Sudáne, Alžírsku a dokonca som prelietaval malé poľnohospodárske lietadla až z Južnej Afriky do Sudánu a Egypta. Až neskôr som začal ako dopravný pilot. Najskôr ako Co-pilot a následne ako Commander, čo lietam dodnes. 
 
Musia piloti pravidelne podstupovať rôzne preskúšania?Okrem už spomínaných počiatočných licencií a kvalifikácií, všetci dopravní piloti musia absolvovať celoživotný systém pravidelného školenia (recurrent training), ktorý okrem teoretických školení a preskúšaní obsahuje raz za šesť mesiacov praktický výcvik a preskúšanie. 
 
Veľa ľudí si predstavuje prácu pilota ako super job – len čo sa stroj odlepí od dráhy, tak letuška prinesie pilotovi kávu, ten zapne autopilota, pospí si, pristane, ocitne sa na exotickom ostrove, pobudne pár dni a zase letí naspäť. Realita je však asi odlišná, vytvárajú nám filmy iba mylné predstavy o autopilotovi, ako to v skutočnosti funguje?
 
V zásade to tak aj je. Aj s tou kávičkou i keď nie hneď po štarte, ale až v letovej hladine. Aj autopilot je k dispozícii. Bol by nezmysel, aby piloti hodiny riadili lietadlo ručne, keď let prebieha v stanovenej výške a po stanovenej trati. Autopilot je dobrý aj pre pristátie v zlých meteorologických podmienkach, ale…. Lietadlo a jeho systémy (vrátane autopilota) je HI TEC možného najvyššieho stupňa. Ale stále je to len stroj a nerozmýšľa. Vie byť spoľahlivý pomocník, ale človek mu musí dávať neustále pokyny, čo má robiť. A potom, piloti sú na palube hlavne preto, že všetko, aj tá najlepšia technika môže zlyhať, človek však zlyhať nesmie a musí byť schopný kedykoľvek, pri zlyhávaní akéhokoľvek systému lietadla, bezpečne dopraviť cestujúcich späť na zem. 
 
Máte pri Vašej práci čas aj na spoznávanie nových destinácií?
 
Je to trochu klamlivá predstava. Väčšina letov je tzv. „otočkových“, to znamená, že posádka kdesi doletí, vidí letisko a za hodinu letí späť. Maximálne ide na noc do letiskového hotela a zas ráno letí niekde inde. U transkontinentálnych letov posádky strávia obyčajne pár dní v danom meste. Vyzerá to síce atraktívne, ale keď už ste dvadsiaty krát v Sydney, tak sa vám už ani z hotela nechce ísť. 
 
Práca pilota si vyžaduje obrovské množstvo teoretických poznatkov, odlietaných hodín a dostatočne vypestovanú psychiku, stalo sa Vám niekedy, že ste sa dostali do situácie, kedy ste nevedeli čo sa deje s lietadlom, prípadne, že Vám dochádzalo palivo alebo ste mali nejakú poruchu?
 
Hovorí sa nikdy nehovor nikdy, ale nikdy by nemala nastať situácia, že by posádka nevedela čo sa deje s lietadlom! Ako som už spomínal Murphyho zákony platia aj v letectve. To znamená, že to čo sa môže pokaziť sa niekedy určite pokazí. 
 
Stalo sa Vám niekedy, že ste museli núdzovo pristáť?
 
Dvakrát počas mojej kariéry som letel a pristával len s jedným motorom a raz som musel núdzovo vysúvať podvozok lietadla. Ale tak je konštruované lietadlo, aby dokázalo letieť na jeden motor a na vysunutie podvozku existujú tri nezávisle systémy. A ja, ako pilot som školený a kvalifikovaný na to, aby som bezpečne letel a doletel aj s takouto veľkou poruchou. 
 
Ak sa vyskytnú problémy je nutné, aby pilot ihneď informoval pasažierov, alebo často krát ani len cestujúci netušia o problémoch v kokpite?
 
Informovať cestujúcich o poruche na lietadle je povinnosť zo zákona. Je to však aj nevyhnutnosťou, pretože cestujúci musia byť posádkou pripravení, napríklad na núdzové pristátie či následnú núdzovú evakuáciu. 
 
Ak letíte do novej destinácie, je nutné si vopred naštudovať letisko, pristávacie dráhy, alebo všetko zariadia počítače?
 
Pri každom lete, a nie len na nové letisko, sa pilot musí zoznámiť so všetkou dostupnou dokumentáciou o tomto letisku, aj o prípadnom náhradnom letisku. Aj keď ste tam boli včera, alebo dnes ráno, čosi sa mohlo zmeniť a vy ako pilot to musíte vedieť. 
 
Aká najkurióznejšia vec sa Vám počas Vašej kariéry stala?
 
V dopravnom letectve sa veľa zvláštností nedeje. Snáď len drobné špecifiká na niektorých malých letiskách. Lietal som kdesi na severe na také malé letisko a zvyčajne sme mali palivo na let tam aj späť. Raz sa však stalo, že som potreboval doplniť palivo. Dal som to po rádiu dopredu vedieť letisku, ale…. po pristáti som sa dozvedel, že budeme mať meškanie, pretože plnič paliva pracuje len na zavolanie a momentálne beží dôležitý hokejový zápas. Tak sme museli počkať, kým sa dohralo, a mali sme tiež šťastie, že domáci vyhrali. Možno by sme ani neodleteli. V Afrike zase na niektorých malých letiskách sa medzi jednotlivými letmi na letiskovej ploche pásol dobytok, alebo chlapci hrali futbal. A tak vždy pred pristátím bolo potrebné urobiť nízky prelet nad plochou, rozohnať dobytok Viac

Pelikan Show 2011(Zostrih)

Všetko sa začalo, keď som sa učil na jednu bezoplatnú skúšku v škole. Ako to už býva v podobných situáciách dobrým zvykom, trávil som na facebooku viac času, než je zdrávo. Vďaka tomu som si aj všimol skupinu pelikan.sk. Do očí mi zasvietil status vypytujúci sa, či náhodou nechcem precestovať celý svet zadarmo. Odpoveď na túto otázku bola na svete ešte o čosi skôr než tam bol tento status postnutý. Do skúšky ostáva cca 8 hodín, prečo mám ja len tú povahu v situáciách ako je táto, venovať sa všetkému od skoku cez švihadlo po plánovanie svetovlády? 3/4 hodiny obetovanej zosnovaniu motivačného listu teda nebolo vzhľadom k mojej povahe nijak nezodpovedným činom, hlavne, že mám v skrini dosť čierných čajov a tabletiek s guaranou. Pamätám si, že v liste bolo okrem iných bullshitov uvedené, že mám určite spisovateľský talent, lebo som napísal veľa statusov na facebooku…

Sedím si tak v lietadle, smer Amsterdam. Vedľa mňa sedí Boris, študent architektúry z Prešporku. Zistili sme, že máme toho veľa spoločného a že v ČSA nám zadarmo donesú toľko piva, koľko stihneme počas 1 a pol hodinového letu skonzumovať.
Amsterdam bola moja prvá cesta a povedal by som, že do istej miery aj osudová. Toto mesto mi zo všetkých doteraz navštívených učarovalo asi najviac, svojou atmosférou, ktorá Vás jednoducho vcucne. Občas sa mi o tom aj sníva. Amsterdam, to nie sú len ľahké devy, marihuana a bicykle, ako by si to človek z dosluchu môhol predstavovať. (môj prípad).Amsterdam to je hlavne vysoká životná úroveň a maximálna osobná sloboda. A ku tomu ľahké devy, coffe shopy a bicykle

Ďalšou cestou bolo Toskánsko, špeciálne teda mestá Pisa, Florencia a plážový distrikt blízko Livorna.
Florencia je umelecká mekka s unikátnou architektúrou. Celé mesto je ale mierne odmerané. Ľudia sa tu občas tvária veľmi dôležito. Pisa je zas na prvý dojem turistickou pascou, kde okrem Piazza del Duomo, so šikmou vežou nič nie je, ale ľudia sú tu omnoho uvoľnenejší. Ak dáte tomuto mestu šancu, môže sa Vám to vrátiť. Pri brehoch rieky nájdete vysedávať vo večerných hodinách mladých ľudí pijúcich víno, pivo Birra Moretti a ku tomu prikusávajúcich gelatto. Atmosféra je tu veľmi spoločenská, občas až bohémskeho razenia. Ak chcete dať mestu šancu, určite vyhľadajte miestnych vodičov rikše, tí Vás zavedú na správne miestá a do správnej spoločnosti.
Pláže sú tu úžasné, posúďte sami…

Rím, to už je iná kategória. Mesto je taký veľký skanzen. Žije skoro výhradne zo svojej minulosti, takže nečudo, že všade nájdete stánky s gelattom. Rím je skôr turistická atrakcia ako fungujúce moderné mesto. Enormné ceny bežný Slovák ustojí len ak bude nakupovať v supermarkete na Stazione Termini, kde sú ceny naopak priaznivé a robia tam prekvapivo dobrú Pizzu.

V Septembri som sa dozvedel, že ma čakajú za mesiac 3 cesty. To bol približne moment, keď som si uvedomil, že voľný čas mi ostane už asi len v spomienkách. Tu niekde ma začala práca aj poznačovať. Strih videa, úprava fotiek, písanie blogu, ako aj súboj s vlastnými nedostatkami mi zabrali tak cca 130 percent času. (AK sa pýtate, kde som nabral tých zvyšných 30, tak nenabral )
Ale keď chce človek “viac”, musí byť pripravený viac aj obetovať…. (Chcel som najskôr obetovať susedovho psa, ale mama ma presvedčila, že to nie je dobrý nápad).

Pamätám, že v Berlíne som mal riadnú svalovicu, takže som toho stihol pochodiť asi najmenej zo všekých ciest, ale na druhú stranu… Mal som šťastie a cez internet som našiel zaujímavé miesta. Tropical Islands 40 km od Berlína ako obrovský ostrov simulujúci oblasť ostrovov alá Borneo, hotel Park Inn, z ktorého si môžete skočiť na lane z výšky 125 metrov, či Trabi Safari, ktoré Vám prináša možnosť vyskúšať si, aké je to brázdiť ulice berlína v pomaľovaných Trabantoch.Pre tých nudnejších turistov sú tu potom aj možnosti sledovať našu históriu a to priamu, keďže málokoho sa netýkala 2. SV.

Edinburg, mesto mŕtvych, vstupná brána do Škótska, mesto, kde sa natáčal Trainspotting, či mesto ktorého mužskí obývatelia si dobrovoľne podchladzujú svoje “ústrojenstvo”. Ľudia v typických puboch sú síce mierne agresívnejšieho razenia, ale na druhú stranu sú otvorení všetkým možným šialenostiam.

Stále však slabota v porovnaní s Mníchovským Oktoberfestom, ktorý v ľuďoch na 17 dní odbúra všetky zábrany. V prípade, že ich nemáte, Vám ich ukáže a odbúra. V porovnaní s nim je každá ľudová megaslávnosť komorná a umiernená. Ženy v krojoch s VEĽKÝM VÝSTRIHOM, tona piva a živej hudby = sen každého zdravého chlapa. No a zdravý chlap je zase snom každej ženy a preto tu predsa tieto provokatérky chodia.

Po istej dobe sa zas ocitám v Miláne, tentokrát mierim do Švajčiarského Saas Fee. Je ešte Október, ale v alpách je pár miest, kde sa lyžuje celoročne. Obetoval som teda možnosť túlať sa na 2 dni po Miláne výmenou za lyžovačku. Švajčiarské Alpy medzi horami sú najlepšie vybavené a najdrahšie zároveň. Príroda je tu veľmi sexi a kontrast jesene so snehom na ľadovci má tiež svoje čaro.

Cestou späť ešte spánok na letisku v Bergame spolu asi s 200 ďalšími ľuďmi. Na cestách človek poznáva okrem sveta hlavne sám seba. Osobne ma moc nebavia poznávacie výlety, prehliadky miest, “sight seing” a podobné srandy. Čo uprednostňujem sú zážitky spojené s aktívnymi činnosťami, či už je to šport, nejaká adrenalinová somarina, nejaká neadrenalínová somarina, alebo proste len nejaká somarina.
Občas sa mi prihovoria príslušníci polície. Veľmi zhovorčiví sú napríklad v Ríme. Tam sa mi prihovárali asi 8 krát a v takom Vatikáne si napríklad aj zapisovali moje osobné údaje, vyprali ma a povedali mi, že toho Pelikána tu už nechcú nikdy vidieť. V Mníchove som zas nepriamo napomôhol zásahu tajnej polície na opitého českého turistu. (to je na celý ďalší príbeh).

Keď som sa dopočul, že pôjdem do New Yorku… Niečo už sa len stalo… predstavte si, situáciu dramatická scéna na konci telenovely, kedy všetci zistia, že sú jedna veľká rodina a celý čas spolu incestili, a hneď na to sa dopočujú, že to tak nie je a navyše incest v Argentíne legalizovali.
Tak ani tento pocit nestačí na popísanie toho ako som sa cítil, lebo som sa cítil úplne inak. Každopádne som si cestou tam zamiloval služby Air France, zistil som, že väčšina New Yorčanov nebola nikdy pri tej veľkej soche s fakľou, zademonštroval som si na Wall Street a trocha som aj poznal, aké je to byť turistickým sprievodcom.

Poslednou cestou roku 2011 bol Londýn. Vianočné trhy v Hyde Parku alá Oktoberfest sprivatizovaný Santa Clausom, (Szándorom Klausom v prípade, že ste z juhu Slovenska).
Tu som bol aj s mojou priateľkou Katkou a kostým pelikána som doplnil o Santovú masku a slnečné okuliare. Výsledný efekt by sa dal označiť asi ako Santa-pelikán-rocková hviezda. Možno aj vďaka týmto kvalitám video nikdy neuzrelo svetlo facebooku. Aby to ešte nebolo málo, pre istotu mi tu ešte niekto stihol ukradnúť fotoaparát, ktorý som zas ja nechtiac ukradol v Amsterdame. (aj  to je na dlhú vysvetľovačku). Človek by pri  tejto situácii aj uveril všetkým tým kecom o karme

Vtipný zážitok bol, aj keď som ostal v Ríme bez peňazí a bez spoja, ktorý by ma dostal domov. Konzumácia vysokooktánového hrozna pri ceste na Rímskom predmestí (resp. skôr preddediní) a spánok na kruhovom objazde(jediné mäkké a trávnaté lôžko neokupované bezďákmi) to ale vyriešili.
Pri tejto práci som sa naučil, že keď človek niečo chce, mal by ísť za tým a že vždy sa nájdu ľudia ktorým sa to nepáči. (Napríklad keď si chcete zobrať napamiatku dekel od kanála a nepáči sa to miestnej polícii).

Ďalej som sa naučil nikdy sa nepýtať “Do you speak English” a zábavu moc neplánovať, pretože správny yesman sa rozhoduje spontánne, a tieto spontánne momenty sú často hlavnými medzníkmi celého príbehu.
Svet je ale plný ľudí, ktorí žijú len pre to, že nemajú nič lepšieho na práci a preto Vám občas budí Vaše správanie zazlievať. Priaznivci spontánnej zábavy sú potom nútení pred týmito pózermi utekať na miesta ako je Amsterdam, Októberfest, ale napríklad aj taká chata Kosodrevina.
Život na cestách nie je o nastolení a udržiavaní nejakého stereotypu(je mi zle už len z písania tejto vety).
Život je v skutočnosti o zmene, nových zážitkoch, chôdzi do neznáma a spaní na kruhových objazdoch.

Keď o ňom budete hovoriť svojim vnúčatám, nebudete hovoriť: “24.februára 2008 som v kancelárii vybavil 14 telefoNátov, 20 krát sa pozrel von oknom a 50 krát skontroloval statusy na facebooku“.

Váš príbeh bude začínať skôr nejak takto: “Keď som prvý krát letel lietadlom… Viete, to je taká plechová rachotina, ktorými sme lietali do New Yorku pred tým ako sa vynašiel Teleport…“

Cestovanie úzko súvisí so zábavou a zábava je často veľmi podceňovanou zložkou ľudského života. Čo myslíte, že je hlavným dôvodom sebevrážd? To, že to niekoho nebaví. Tak prosím začnite brať zábavu vážne, urobíte tým službu sebe aj policajnému komisárovi, ktorý vás nebude musieť trepať v igelitovom vreci

Autor: Juraj Plichtík

Video: Pelikán v New Yorku

Občas sa veci v ľudskom živote dejú tak, že si ich človek naplánuje. Občas však stačí telefonát typu: “Tento mesiac pôjdeš do New Yorku!“

No čo, tak pôjdem, do zimy ďaleko. Vybaviť povolenia, hlavne teda ESTA, čo je krátkodobá alternatíva k vízam. Vždy som mal rád otázky typu: “”Prevážate biologické zbrane?”

Je Vašim úmyslom páchať teroristický útok? Väčšina,ľudí s úmyslom páchať teroristické útoky zrejme zaškrtne kolonku krížikom, ale ja som vždy vedel, že som jedinečný .

Cesta s Air France je inak veľmi príjemná záležitosť. Keď som povedal, že lietadlo do Paríža malo meškanie, okamžite som dostal letenku na ďalší let do NY a navyše poukaz na večeru v hodnote cca 20 euro. V Boeingu z Paríža do NY malo každé sedadlo vlastnú TV, počas letu sme dostali 2 krát plné menu.

Z JFK do mesta je najlepšie cestovať pomocou Air Trainu za 5 $, ďalej si kúpte metrokartu, na týždeň Vás vyjde cca 30 dolárov a ušetrí kopec starostí. Autom tu moc nepochodíte a metro jazdí skoro všade a nonstop. Mesto je rozdelené na 5 častí - Brooklyn, Queens, Manhattan, Bronx a Staten Island. Ulice sú vertikálne číslované, takže na spodku mapy nájdete nízke čísla, na vrchu vysoké. Podľa toho si vyberiete vlak v smeroch uptown alebo downtown. pričom expresné vlaky preskakujú zastávky. Avenue sú kolmo na ulice, mapa je nevyhnutnosť. Väčšinu dôležitých vecí nájdete na Manhattane. Ťažko povedať nejaké novinky ohľadom New Yorku, pretože ako generácia vyrástajúcich na MTV a Hollywoodskych filmoch väčšinu vecí ctiac nechtiac poznáme.

Ubytko v Harleme, hneď vedľa známej 125. ulice. Najskôr som si myslel, že to tu môže byť ako vo filmoch, ale rozbité budovy a Církev 6.tého zjavenia Krista ma uistili o tom, že to tu bude všetko OK.

Pán domáci, černoch okolo 50ky, červené oči, nedoslýchavý flegmatik. ktorý bol stále zamknutý v izbe a pozeral koncerty ACDC.

V susedstve bola okrem pár amatérských církví ešte Aláhová vysoká škola. Hovorí sa, že černosi v tejto štvrti trpia obezitou, ale ak hľadáte kriminálne živly, mali by ste vo večerných hodinách ísť radšej do Bronxu.

Prečo vlastne chodiť do NEW YORKU? Pozrite sa na to takto:

Keď poviete, že idete do mesta, čo pod pojmom mesto myslíte? Pretože ja už tento pojem používam veľmi opatrne.

Ostrov Manhattan zakúpený za  mizivú čiastku Holanďanmi, následne predaný Amíkom. Všetko čo hľadáte, tu zrejme zoženiete. A ak náhodou nie, tvárme sa, že som Vám nič nepovedal.

Miestá, ktoré stoja za návštevu:

Times Square

Rooswelt Island – Lanovkou, ktorá sem vedie môžete cestovať na Metro kartu, poskytuje jeden z najkrajších výhľadov a to nielen v meste.

Staten Island Ferry: Loď medzi Manhattanom a Staten Islandom, zveziete sa na nej zadarmo a uvidíte aj sochu slobody, symbol ktorý ako prvý videli utečenci po celé stáročia.

V podstate celý centrálny Manhattan… Je centrom sveta, takže dovoľuje ľuďom aj cítiť sa podľa toho. Odporúčam ísť sem po Brooklynskom moste  v smere z Brooklynu, ten výhľad je niečo neskutočné.

Rockefeller Center – v noci je toto miesto magické.

Bar Fat Cat je príjemnou zmesou živej hudby, pubu a klubovne s biliardovými stolmi, pingpongovými stolmi a rôznými inými kratochvíľami.

Central Park je veľmi známy z filmov, je tu napríklad klzisko s umelým ľadom po 6 mesiacov, jazero s loďkami, a v noci dokonca aj celkom schopné nálezisko bezďákov. Vo filmoch je často vykresľovaný ako nebezpečné miesto, teda hlavne v noci, ale nie je tomu tak. Celý NY je veľmi bezpečný. O dosť bezpečnejšie ako vo filmoch.

High Line – medzi NewYOrčanmi veľmi populárny park, je to vlastne  prerobený z opustenej koľaje nadzemky, reže Manhattan cez 11 blokov.

China Town – Najväčšia Čínska štvrť na západnej pologuli.

Little Italy – Talianská štvrť s veľa gastronomickými špecialitami.

Prvý deň po mojom prebratí v NY, som sa vydal hľadať obchod Best Buy, aby som si kúpil kameru, bohužial moja kamera nejvaila známky kompatibility. Po telefonátoch do centrály Mastercardu a Unicreditu som sa dozvedel, že Unicredit má v NY jediný bankomat a ten mi pre istotu vyhodil prázdny papierik s dátumom z roku 2006. Našťastie v J&R Electronics ako zázrakom fungovala. Výhodou USA je, že niektorú elektroniku zoženiete aj o 30 % lacnejšie ako u nás. Ale nie len to. Napr. aj benzín, alebo gitary Gibson, či Fender. Požičať auto je možné aj za 30 – 40 $ denne. Keby som mal viac času, určite by som sa vybral na road trip po amerike.

V predajni J & R inak dostanete ku každému nákupu kafé zdarma. Keď som si šiel po svoju kávu, stretol som okrem iného senilného 70 ročného “fotografa” Boba. Nieže by s ním bolo niečo vneporiadku, akurát mám v sebe ten sadistický gén, ktorý ma donutil naverbovať ho do tímu. Bob bol veľmi kreatívny, preto do každého záberu pridal zopár otrasov.

S Bobom sme šli večer pred National History Museum, kde sa zhromážďovali balóny na show obchodu Macy`s ku dňu vďakyvzdania. Okrem iného bola večerná akcia zameraná na cieľovú skupinu 12 -, takže som s pelikánom celkom zapadal do prostredia a aj decká mali radosť, keď ho videli.

Ráno o 9tej už bol problém dostať sa bližšie ku balónom, pretože tento pochod bol akcia megaveľkých rozmerov. Od môjho výletu do NY už uplynul nejaký piatok, a už som stihol napríklad byť v kine na Hollywoodsky film pochybných kvalít, v ktorom boli perfektne pripravené scény točené počas tejto události. Pochod obchodu Macy`s ku dňu vďakyvzdania sa volá aj Hellium Macy`s day. Prišlo si ho pozrieť naživo 2 a pol milióna ľudí, takže miestá s dobrým výhľadom boli všetky VIP! V dave sa napríklad objavili aj černosi s vysokým krútiacim momentom, točiaci sa na hlavách. Po chvíli ich prišli zrušiť policajti, za čo boli vypískaní.

V NY som bol dokopy 6 dní. Spolubývajúci sa postupne striedali od nesmelého nadrozmerného Amerického dievčaťa s celou posteľou zapratanou módnymi časopismi, cez Číňana, ktorý vedel po anglicky asi 4 slová a vyzeral ako keby ho niekto neustále prenásledoval až po Stevena, Kanadského svadbového fotografa, ktorý tu má založenú fiktívnu pobočku a Michaela, 24 ročného Taliana pracujúceho s dynamitom v kameňolome, ktorý tu prišiel začať nový život.

Steven mi ukázal pár fint, ktoré používa, povedal mi, že v Amerike sa nachádza aliancia superhrdinov, takzvaných “Real life superheroes“, ktorí nosia kostímy ako komiksoví hrdinovia a snažia sa chrániť tento svet pred bezprávím. (V preklade to znamená, že sú celkom slušným zdrojom zábavy na youtube). Michael to priklincoval, keď sa po dni strávenom s nami rozhodol, že nový život začne radšej v Montreale, takže sa jednoducho pridal ku Stevenovi.

New York je obrovské kozmopolitné mesto, to znamená, že tu nájdete všetky odtiene ľudského života, aj tie pozitívne, aj tie negatívne. Keď sa človek prechádza po Brooklynskom moste uvedomí si, aké je toto mesto neskutočne veľké a jeden človek je tu veľmi  bezvýznamný(pokiaľ teda nie je rocková hviezda alebo pilot lietadla omotaný výbušninami).

Cestou na letisko som išiel do Queens, kde ma čakalo 20 černochov, ktorí sockárili od turistov Metro karty. Tešil som sa na let domov, pretože som mal hlad a vedel som, že Air France sa o mňa postarajú, čo aj dodržali. Vedľa mňa sedel muslim, ale môhol som byť kľudný, pretože tentokrát som bol ja ten, kto mal so sebou pípajúcu krabičku s červeným svetielkom(outdoorová kamera).

Fotky z New Yorku

Video

Autor: Juraj Plichtík

Slovenský vianočný stromček je v Kanade najkrajší.

Národné Kanadské múzeum civilizácie pri Ottawe vyhlásilo minulý rok prvý ročník súťaže zdobenia vianočných stromčekov a Slováci si ihneď získali srdcia Kanaďanov.

Návštevníci múzea dali najviac hlasov nášmu „cookie tree”, teda medovníkovému stromčeku.
Bohužiaľ, tento rok majú Slováci súťažiť „zakázané“. Nik zo Slovákov sa ale nehnevá. Minuloročný víťaz má v múzeu čestné miesto a meria tri metre, teda o meter viac ako súťažiace vianočné stromčeky.

Slovenská komunita v Ottawe sa aktívne zapája do kultúrneho života, preto účasť v tejto súťaži bola samozrejmosť. Avšak, o možnosti zdobenia vianočného stromčeka v múzeu sa Slováci dozvedeli len náhodne. Ján George Frajkor, člen Kanadskej slovenskej ligy v Ottawe, prezradil, že o súťaži ho vlastne nik neinformoval: “Prezeral som si web stránku Kanadského múzea civilizácie, a keď som objavil, že múzeum organizuje takúto súťaž, na poslednú chvíľu som kontaktoval vedenie múzea, či sa môžeme prihlásiť.”
Zdobenie tradičného slovenského vianočného stromčeka vôbec neprebiehalo hladko. Slovenské dievčatá, ktoré zdobili vianočný stromček museli rešpektovať striktné pravidlá múzea, keďže všetky prírodniny museli byť výlúčené.
“Zvolili sme si tradičnú slovenskú výzdobu. Vyrábali sme zdobené medovíčky, ale s nimi bol veľký problém, keďže sme dostali inštrukcie, že na stromčeku nesmelo byť nič potravinové alebo organické. Medovníčky sme museli lakovať špeciálnymi prípravkami, až medovníčky stratili chuť, voňu a farbu, ale našťastie vyzerali autenticky. Použili sme ozdoby zo šúpolia, ale tie museli najprv skončiť v mrazničke. Zdobili sme aj škrupinami z orechov, ktoré bolo potrebné najprv vylúskať. Taktiež sme použili umelé imitácie jabĺčok a stromček sme ozdobili aj paličkovanými dekoráciami,” hovorí Jana Hanzel, ktorá sa minulý rok pričinila k víťazstvu nášho stromčeka.
Zdobenie vianočného stromčeka trvalo niekoľko hodín, ale oplatilo sa. “Náš tromček bol medzi konkurenciou devätnástich stromčekov jednoznačne najkrajší,” dodáva Zora Menhartová, ktorá minulý rok vyrobila z medovníkového cesta nádhherný betlehem, ktorý sa z “bezpečnostných” dôvodov nemohol použiť. Múzeum sa tak chráni pred súdnym sporom od návštevníkov múzea, ktorým by mohlo byť zle, alebo by dostali alergiu na nejaké potraviny, ak by si na “stromčeku” a iných ozdobách pochutnali.
Maureen Ward, manažérka verejných programov Kanadského múzea civilizácie súhlasí s rozhodnutím návštevníkov múzea: “Stromček je nádherný a je v ňom spojená tradícia krajiny. Taktiež zapôsobili medovníčky.”
Odmenou pre minuloročného víťaza je tento rok umiestnenie na čestnom mieste v múzeu pri velikánskom okne. Tradičný vianočný stromček bude reprezentovať našu krajinu až do 9. januára.

Jana Pašková, World Business Press Online, OTTAWA