Blog.pelikan.sk - Blog na cestách

V prvej časti sme sa rozlúčili po návšteve areálu v Tiwanake. A tak pokračujem ďalej cestou-necestou do bolívijského mesta La Paz. Prečo necestou? Lebo indiánski obyvatelia tohto mesta (a celej krajiny) radi štrajkujú, protestujú a najradšej blokovaním prístupových ciest do mesta. A tak sme aj my okúsili poľné hrboľaté cesty.

Keď sa však ocitnete pred La Pazom, na vyhliadke nad mesto, ten pohľad Vás ohromí. Mesto sa ťahá v údolí medzi vysokými kopcami a zároveň sa domy šplhajú až na vrcholky kopcov. Neuveriteľné. Tam niekde dolu je náš hotel.

Tak sa zoznamujeme s typicky rušným a veľkým mestom a spoznávame jeho zákutia. A tiež „Uličku bosoriek“. Trápi Vás láska? Práca? Idete stavať dom? Tak určite musíte prísť k bosorkám. Hlavnou atrakciou však bol výstup na horu Chacaltaya v nadmorskej výške 5450 m. Stúpame vyššie a vyššie do hôr. To, čo vidíme, je neuveriteľná krása. Vo výške 5300 m je drevená chata, ktorú postavil Poliak. Už nás čaká len výstup posledných 150 m k vrcholu 5450 m. Poviete si: “Len 150 metrov.” Ale kto to neskúsil v takejto nadmorskej výške, nepochopí. A kto skúsil, ten vie. Zvládli sme to. Na vrcholku sa objímame, stískame ruky, sme šťastní. Pohľad pre bohov. Cítime sa úžasne. Odteraz budem obdivovať horolezcov.

Skoro ráno sa lúčime s La Pazom a smerujeme späť do Peru. Opäť sme šikovne prešli hranicu a cez mesto Juliaca smerujeme k najdôležitejšiemu cieľu nášho putovania, k mestu Cuzco. Údolie a celá trasa bola jedinečným úžasným zážitkom. Prekrásna príroda, neuveriteľné tvary hôr a kopcov. Vôbec sme nevnímali, že takmer celý deň cestujeme v autobuse. Ešte za svetla prichádzame do Cuzca. Po ubytovaní vyrážame na námestie. A čaká nás prekvapenie. Mesto je neuveriteľné rozkošné. A hlavne, konečne sa stretávame naplno s inskou kultúrou a stavbami. Mestom som bola tak nadšená! Kedysi za vlády Inkov pôdorys zobrazoval ležiacu pumu. V meste boli za conquisty tvrdé boje, nebol to len boj španielskej koruny a Inkov, ale aj tvrdý boj o nesmierne poklady a zlato Cuzca.

Cuzco je mesto, ktoré neuveriteľne priťahuje turistov svojím kúzlom. Rovnako aj dobrodruhov, milovníkov vysokohorskej turistiky ako aj mládež, ktorá vyznáva ezoteriku, a ktorá tu hľadá miesta nabité energiou a kozmickým žiarením. Mesto je vo výške 3 4000 m. Ale my sme už aklimatizovaní a mne rozhodne pomáha aj neustále popíjanie čaju z lístkov koky.
Prehliadka mesta je fascinujúca. Všade nachádzame pôvodné múry z dokonalých kameňov po inských stavbách. Na pôvodných základoch najdôležitejšieho inského Chrámu slnka dnes stojí kostol a kláštor Santo Domingo. Neuveriteľné múry kameňov, chcem sa ich dotknúť, ale je tu strážca, ktorý dáva pozor. Ale aj tak neodolám. Konečne Inkovia. Mesto má v sebe silu, energiu, nenapodobiteľnú atmosféru.

Zažívam neuveriteľné vzrušenie, lebo v Cuzcu a v okolí Cuzca je všetko to, o čom som snívala. Asi 2 km od mesta je Sacsayhuamán. Keď uvidíte múry, nezmôžete sa na slovo. Stojíte, pozeráte a ste bezradní. Načo slúžila táto stavba? Ako ju postavili? Veď najťažší kameň tu vraj váži až 155 ton. Dokonalé línie. Dnes sa Sacsayhuamán nazýva pevnosťou. Ale asi len obyčajnou pevnosťou nebol. Určite nie. Je toľko teórií. Z vrcholku je úžasný pohľad na Cuzco. Všetko je neopakovateľné. Jedinečné, tajomné kúzlo.

Čím viacej času tu človek trávi, tým viacej pociťuje záhadnú energiu tohto miesta. Odchádzame a ja stále otáčam hlavu za týmto neuveriteľným miestom. Ale už smerujeme k posvätnému Qenku. Qenko tvorí obrovská vápencová skala s jaskyňou. Zrejme sa tieto miesta využívali k uctievaniu mŕtvych alebo pre obetné obrady.
Ale už náš čaká Tambo Machay, vodná svätyňa, kde z kameňov prýšti pramenitá voda. Neuveriteľný pocit spojenia kameňa a vody, človek má pocit očistenia. Nádherné miesto. Od východu už vidíme ďalšie ruiny, ktoré nás očakávajú. Puca Pucara, akási zásobovacia a kontrolná stanica. Na vrcholku je neuveriteľný pohľad na okolie. Krásne svieti a zohrieva slnko. Ľahnem si na zem do trávy a mám pocit, že sa kúpem v slnku. Človek sa tak nejako stráca a jediné, čo si pamätám, je pocit čistej radosti.

Ale program nás núti pokračovať a putovať ďalej. Ďalší deň vyrážame do Pisacu cez posvätné údolie Inkov. Inkovia slovo posvätný používali dosť často. Možno to pramenilo z toho, že si vážili všetky dary a krásy prírody, že neničili, prosili o použitie a využitie, všetko bol pre nich posvätný dar. Údolie nie je len údolím známym jedinečnou prírodnou scenériou a bohatým kultúrnym dedičstvom, ale dodnes je to údolie, ktoré je obilnicou Cuzca. Údolie sa ťahá na sever od Cuzca pozdĺž rieky Vilcanoty, druhého najväčšieho prítoku pre rieku Amazonku.

V Pisacu vidíme následky januárových zosuvov pôdy a ničivej sily rieky. Cez mestečko stúpame cestou asi 400 m nad dedinu k nádherným ruinám. Okolie nám vyráža dych. Ak toto s nami robí Pisac, čo potom Machu Picchu? Je úžasným zážitkom, že k ruinám musíte prejsť peši. Pohybujeme sa nádhernou krajinou. Na úzkom chodníku sa neustále zastavujem a neviem sa vynadívať na tú nádheru. Hĺbky údolí, farebná šachovnica terasových políčok, ktoré vytvára príroda a ruka človeka, úchvatná kulisa. Zážitok, ako má byť.

Z Pisacu smerujeme do Ollantaytamba. V strmých svahoch sú zostatky veľkej inskej pevnosti. Kvalita opracovaného kameňa je zase fantastická. Stúpame po strmých schodoch. Nevnímame námahu. Sme hore a pohľad nás fascinuje. Slnko pomaly zapadá a farbí okolité kopce. Pomaly stúpame dolu. Čaká nás presun mikrobusmi do stanice k vlaku a už len 28 km po zrekonštruovanej železnici a sme na mieste, kde sa majú splniť naše sny: Machu Picchu. Prichádzame večer, za tmy. Smerujeme do hotela a kráčame popri hučiacej Urubambe.

,Ráno na balkóne zažijeme šok! To, čo vidíme, nám vyráža dych. Neuveriteľné vysoké hory týčiace sa všade okolo nad riekou. Skoro ráno vyrážame autobusmi na Machu Picchu. Príchod je veľkolepý. Okolitá príroda je neuveriteľná. Už len to Vám dokonale vyrazí dych. Zabúdate dýchať, len pozeráte. A keď prejdete vchodom do areálu, stále čakáte, kedy sa objavia ruiny. Myslíte si, že z obrázkov, z internetu, fotografií viete, čo Vás čaká. Ale omyl. Na ten pohľad nikto nie je vopred pripravený. Ruiny Machu Picchu Vám vyrazia dych. Nedýchate. Do očí sa mi tlačia slzy. Je to deň, kedy sa splnil môj sen. Dostávame sa uličkou smerom k hore, nad terasy a nevieme sa vynadívať na toto miesto. Stále nám akosi nedochádza, kde sme a čo vidíme. Bez slova sedíme a pozorujeme tento zázrak. Mlčíme. Po takmer hodine schádzame pomaly dolu, po terasách k jednotlivým ruinám. Na centrálne námestie s Chrámom troch okien, vystúpime k Svätyni Slnka Intihuatana, Sále Kondora, Ulici kašien, Slnečnej veži. Dávame si čas na preskúmanie tohto nádherného miesta. Je úžasné, že sme prišli ráno. Nie je tu veľa ľudí, postupne sa rozpŕchnu po ruinách, a tak si človek užíva skoro v blaženej samote toto miesto. Dotýkam sa kameňov, neviem odtrhnúť zrak z tejto scenérie. Mám pocit, že tu sa musí človek stretnúť sám so sebou. Toto neuveriteľné miesto Vás zasiahne. Premýšľam, čím to je, že som tu. Že sa mi splnil jeden z najväčších cestovateľských snov. Máte pocit, že obraz ruín sa Vám neustále mení pred očami. Malý opar na Huayna Picchu raz zahalí vrcholok kopca, potom sa celý rozplynie. Nechce sa nám odísť. Pri vstupe sa stretávame s davmi turistov, a tak sme radi, že sme mali možnosť vidieť toto miesto v kľude a vo zvláštnom osamotení. Človek mal priestor na to, aby vo svojom vnútri spracoval všetku tú krásu, tú energiu. Vláčikom sa vraciame a smerujeme späť do Cuzca. Ráno letíme do pralesného mesta Puerto Maldonado. Odlietame len šiesti, zvyšok skupiny sa vracia domov.

Prelet bol bez problémov. Na letisku si nás prevezmú naši domáci domorodí sprievodcovia, v centre ich kancelárie nechávame kufre a len s potrebnými pár vecami odchádzame na breh rieky. Nalodíme sa na čln a plavíme sa po rieke Tambopata. Po 40 minútach vystupujeme a vstupujeme do pralesa. Čaká nás trojkilometrový pochod. Objavujeme prvé krásy dažďového pralesa. Mám pocit, že som v exotickom kvetinárstve, kde je však všetko v enormných rozmeroch. Nasadáme zase na čln a po krátkej plavbe vplávame na neuveriteľné jazero. Pozorujeme prírodu, opice. Dreveným chodníkom vystúpime k našej lodge a víta nás Sandoval Lake. Po ubytovaní a zotmení máme vychádzku do nočného pralesa. Videli ste niekedy tarantulu veľkú ako dlaň len 1 m od Vás? Prales je úžasným zážitkom. Vyžívame sa v prírode, ktorú vidíme, spoznávame stromy, byliny, kvety. Snáď najväčším zážitkom pre mňa je kajman, ktorý plával kúsok od lode.

Miestni sprievodcovia a prevádzkovatelia Lodge Sandoval Lake nám neustále ďakujú, že sme sem prišli. Lebo čím viacej ľudí sa dozvie o ochrane amazonského pralesa a o tom, čo sa v ňom nachádza, tým lepšie. Vie sa stále veľmi málo o vypaľovaní a rúbaní stromov. Ekosystém v pralese je veľmi citlivý a krehký. Všetko tu rastie a žije neuveriteľným tempom. Vďaka neustálej recyklácii živín je tu pôda chudobná a veľmi náchylná na akékoľvek cudzie zásahy. Len v r. 1974 peruánska vláda schválila zákon o domorodých komunitách, ale tento zákon má obrovské diery. A tak stále pokračuje ťažba ropy a zlata, používa sa ortuť a príroda sa drancuje. K nelegálnej ťažbe prichádza aj v oblasti, kde sme boli aj my, pri Madre de Dios. Najkrajší amazonský prales sa tu mení na bahnité diery. Toto poznanie nás ťaží, keď vidíme, cítime a prežívame tú prírodnú krásu pralesa.

Uvoľnení a príjemne naladení sa vraciame lietadlom do Limy. Posledná noc a deň v Lime a vraciame sa domov.  Opúšťame Peru plní zážitkov, pocitov a citov k tejto krajine. Až doma nám dochádza, kde sme boli a čo za zázrak nám bol daný. Do priečinka krajín, ktoré majú svoje miesto v mojom srdci, pribudol nový člen. Neuveriteľné Peru. Takže, bola som v Peru…

Ľubica Šedivá

Foto: Autor

Lacné letenky Peru

Súvisiace články:

-Po stopách Inkov alebo moje tajomné Peru

-Recept na žabí džús priamo z Peru

-Zápisky z Južnej Ameriky – PERU

-Potulky po Chile a Peru

Štítky: Bolívia, Peru

Článok bol pridaný dňa: Pondelok, 26. Júl 2010 o 11:19 a je zaradený v rubrike Cestopisy, Cestovateľské tipy, Destinácie. Môžete sledovať všetky reakcie na tento článok aj formou RSS 2.0 . Môžete pridať komentár, alebo trackback z Vašej stránky.