Blog.pelikan.sk - Blog na cestách

1. …že afganskí duchovní majú zmysel pre humor (…aj keď na to nevyzerajú)

Nervózne si pripravujem moderačné kartičky a sŕkam zvyšok čaju z raňajok. Blíži sa môj prvý workshop pre afganských učiteľov a žiakov, ktorých sme pozvali do mesta Mazar e Sharif z okolitých dištriktov. Projekt Twin School, ktorý koordinujem v združení Človek v ohrození, je zameraný na prepájanie európskych a afganských škôl. Súčasťou projektu sú aj workshopy a tréningy na afganských školách o tom, ako učiť rôzne predmety zaujímavo, netradične a hravo.

Do miestnosti vstupujú ženy zahalené v burkach, tradičnom odeve, ktorý zakrýva ženu od hlavu po päty. Učiteľky, ale aj žiačky si odkladajú modré burky do skrinky alebo si ich len tak pohodia pod stôl. Uf, ako asi budú reagovať na moje interaktívne hry?, behá mi hlavou.

Moja nervozita narastá, keď mi moja kolegyňa Olympia oznamuje, že jeden z učiteľov je mullah, islamský duchovný. Prechádzam pohľadom po miestnosti a spoľahlivo identifikujem usmievavého pána s dlhou tmavou bradou, bielym turbanom v tradičnom mužskom odeve shalwar kameez. V hlave sa snažím potláčať stereotypy z médií – tie, ktoré ukazujú horlivých mullahov ako bojovníkov proti skazenému západu.

Na úvod sa zoznamujeme, pýtam sa na afganské školy, na metódy vyučovania. Muži horlivo diskutujú, ženy na druhom konci stola mlčia.

V tom sa ozve mullah: „Ženy, povedzte už konečne niečo. Zase nás budú obviňovať, že porušujeme vaše práva.“

V celej miestnosti nastane hurónsky smiech. Mullah, ako vtipálek s trefnými bonmotmi? Smejem sa aj ja a zbavený obáv vyťahujem kartičky na prvú hru.

2. …že aj v hlavnom meste Afganistanu majú svoju Petržalku (…ale asi by ste nemali na to, aby ste tam kúpili byt)

Po workshope s afganskými učiteľmi a žiakmi klesáme unavení na chlpatý poťah v ojazdenej Toyote. Jej majiteľom je náš prekladateľ, s pre nás zábavným menom, Zabi. Plynule ovláda dva jazyky, francúzsky a anglický a prekladá pre rôzne medzinárodné organizácie. Popri tom učí na univerzite. Takže jeho mesačný príjem presahuje priemerný slovenský plat.

„V lete sa žením. Odhadujem to na 500 – 600 hostí, takže potrebujem ušetriť 15 000 amerických dolárov,“ šokuje nás Zabi prvýkrát. Nuž, v Afganistane je svadba veľkou vecou. Nablýskané presklené „wedding halls“ lemujú cesty po celom Kábule. A svietia do diaľky neónovými nápismi v štýle Las Vegas.

Vlečieme sa pomaly po rušnej Jalalabad Road do centra Kábulu. O chvíľu sa nám naskytne pomerne známy obraz – šedivé paneláky, naskladané dom na dome. Ide o sovietske sídlisko Microyan, bizarnú pripomienku 50-tych rokov, kedy  začali Sovieti svojimi investíciami prenikať do Afganistanu. Paneláky nemajú veľa poschodí, sú bez balkónov, ale so sympatickými zasklenými terasami, ktoré slúžia ako predĺžené obývačky. Okolie lemujú stromy, kedysi možno zelené, pod nánosom prachu z kábulských ulíc dnes skôr sivé. Pri pohľade na sídlisko by sme tipovali, že to nebude práve najlukratívnejšia kábulská adresa. Zabi nás však prekvapuje opäť.

„V Kábule máte na výber domy postavené z hliny a tehál pre chudobnejších. Snom strednej vrstvy je bývanie v Microyane. Pre skorumpovaných vládnych úradníkov sa stavajú nové bytovky, či cukrové vily s ostnatým drôtom,“ uvádza nás Zabi do bytovej situácie v Kábule.

„Koľko stojí 3 izbový byt na sídlisku?“, pýtam sa. „120 000 dolárov“, lakonicky odpovie Zabi. Na chvíľu nastáva ticho. Cena sa nám zdá šokujúco vysoká. V jednej z najchudobnejších krajín sveta sa ceny bytov pohybujú takmer na úrovni Bratislavy? Kto si to môže dovoliť?

„No, zase len skorumpovaní vládni úradníci“, povzdychne si s trpkým úsmevom Zabi.

3. …ktoré zviera je najexotickejším obyvateľom kábulskej ZOO (…a ktoré iné zviera sa stalo v Afganistane legendou)

Máme voľné popoludnie, tak ideme do ZOO. Afganci, ktorí nás obklopujú, sú skôr zvedaví na nás ako na strhaných medveďov prešľapujúcich po prašnom betóne z jednej strany na druhú.

Pohľad na zvieratá v kábulskej ZOO je smutný. Zúfalé podmienky uprostred rušnej štvorprúdovej cesty. Pštrosy pod kolotočmi, supy, ktorým v rozlete bráni klietka rozmerov 5 x 3 metre, koza so štyrmi rohami, či niečo medzi ovcou a lamou.

Blížime sa k najväčšiemu výbehu, je však prázdny. Jeho exkluzívny obyvateľ, prasa, dar z Číny, zrejme oddychuje v drevenej búde. Skúsime počkať. Medzitým sa pridávam k skupinke Afgancov, ktorí sa bavia vrhom obrovského balvanu. Povzbudený spomienkami na úspešné vrhy guľou na základnej škole dvíham 5 kilový balvan, urobím otočku a… počujem smiech afganských vrhačov. Balvan dopadá o meter a pol kratšie ako priemerný hod predchádzajúcich borcov.

Vydávam sa radšej späť k veľkému výbehu pre prasa. Po pár minútach čakania a niekoľkých pokusoch o rozhovor s miestnymi, odchádzame. Míňame sochu Marjana, leva, ktorý bol najslávnejším obyvateľom kábulskej ZOO.

V 90-tych rokoch sa počas občianskej vojny medzi rôznymi mudžahedínskymi skupinami stalo ZOO vojnovou líniou. Jedného dňa padol do Marjanovej klietky bojovník Talibanu. Vyhladovaný lev ho jednoducho zožral – Talibanec mu poslúžil ako hlavný chod po mesiacoch diéty. Brat bojovníka to však nenechal len tak. Na druhý deň sa vrátil s granátom v ruke a pomstou v srdci. Výbuch mal pre Marjana kruté dôsledky. Takmer oslepol, stratil skoro všetky zuby a ledva stál na nohách. Po skončení vlády Talibanu sa Marjan pobral na zaslúžený dôchodok, dostával výdatnú stravu, skvelú starostlivosť. O protitalibanského hrdinu sa predsa treba dôstojne postarať. Lev, dar západného Nemecka z roku 1978, zomrel len pred pár rokmi.

4. …že aj slovenský tovar našiel uplatnenie na afganskom trhu (…a asi by ste neuhádli, čo to je)

Keď príde reč na Československo (Slovensko nemajú v Afganistane ešte ani v učebniciach geografie), spomínajú afganskí muži na topánky vyrobené u nás. Tieto topánky vraj nosili mudžahedíni. Dokonca aj samotný Ahmad Shah Massoud, afganský „Che Guevara“, hrdina vojen so Sovietmi a Talibanom.

Výrobok Made in Slovakia sme však predsa len našli – a to na dosť neočakávanom mieste.

Jednou zo slovenských partnerských škôl v Afganistane je aj centrum pre deti s postihnutím v mestečku Aybak. Škola poskytuje vzdelávanie deťom s mentálnym, sluchovým aj zrakovým postihnutím. V triede pre zrakovo postihnuté deti nám učiteľ demonštruje, ako učí svojich žiakov, aby sa bezpečne dostali zo svojho domu do školy. Vybavenie triedy je jednoduché – geometrická pomôcka, do ktorej sa vkladajú rôzne tvary, trojuholníky, štvorce a podobne; pomôcka na písanie, tabuľka s malými otvormi, do ktorých sa bodákom vpisuje Brailovo písmo a… jeden zo žiakov vyťahuje písací stroj pre slepcov. Značka Tatrapoint, Made in Slovakia. Tak vidíte, akí sme my svetoví!

5. …že Superstar slávi úspech skutočne všade (…a jedinú finalistku prvej série nájdete v kábulskej banke)

Tolo TV je v Afganistane televíziou pre mladých. A ponúka aj veľa komerčných programov. Tolo je niečo ako naša Markíza. I keď monopol Tolo TV preniká aj do iných sfér. V kábulskom centre nájdete napríklad Tolo Restaurant s hlavným lákadlom, Tolo Superburgerom.

Táto televízia do afganských domácností, reštaurácií, čajovní, ulíc, teda všade, kde zazriete televízory, prináša niečo nové, nezvyčajné.

Počas vlády Talibanu bola hudba zakázaná, za jej počúvanie hrozilo väzenie. Afganci však hudbu milujú. Pravda, mňa ťahavé tóny podivných nástrojov a rozvláčny spev príliš neoslnili, ale keď prepínate televízne programy počas dňa, určite narazíte na hudbu.

Rok 2005 znamenal hudobnú revolúciu. Tolo TV priniesla prvú sériu Afghanstar, teda afganskej verzie Superstar. Spevácka súťaž vyvolala silnú nevôľu medzi konzervatívnymi klerikmi, dokonca hrozby smrti pre ženské účastníčky, ale pre väčšinu krajiny priniesla každý týždeň vzrušujúcu spevácku hru, ktorá ich aspoň na chvíľu odpútala od starostí.

V prvej sérii sa do finále dostala jediná žena – Farida Tarana. Aj pre ňu bola účasť v súťaži riskantná. Napriek podpore rodičov, vzdialení príbuzní nedokázali pochopiť, ako sa môže žena takto verejne ukazovať. Farida pochádza z Herátu, presťahovala sa však do Kábulu. Tu sa cíti slobodnejšie, navyše sa jej podarilo získať prácu na marketingovom oddelení jednej z kábulských bánk. Aj keď sa neprebojovala medzi prvú trojku, je hrdá, že bola prvou ženou v Afghanstar.

Andrej Návojský, koordinátor vzdelávacieho projektu Twin School, OZ Človek v ohrození

Foto: Z. Peternai

Súvisiace články nájdete v rubrike Človek v ohrození

Štítky: Afganistan

Článok bol pridaný dňa: Piatok, 21. Máj 2010 o 16:14 a je zaradený v rubrike Človek v ohrození, Pelikán mix. Môžete sledovať všetky reakcie na tento článok aj formou RSS 2.0 . Môžete pridať komentár, alebo trackback z Vašej stránky.