Blog.pelikan.sk - Blog na cestách

Jeden z najlepších slovenských fotografov a novinárov. Zakladateľ a predseda humanitárnej organizácie Človek v ohrození. Autor kníh fotografií: Iné Slovensko a Kosovo. Jednoducho dvomi slovami: Andrej Bán.

-Nedávno ste sa vrátili s kolegom z Človeka v ohrození Ľubošom Hrivňákom z Haiti. Čo bola vaším hlavným poslaním?
AB: Zmapovať situáciu na mieste po zemetrasení. Človek v ohrození vyhlásil verejnú zbierku na pomoc Haiti. Prvé zdroje, ktoré sme mali, išli na štyri druhy aktivít, spoločne s našimi českými kolegami z Člověka v tísni a írskej organizácie Concern: dočasné prístrešky, na zásobníky na vodu, keďže voda spolu s potravinami sú najvážnejším problémom po zemetrasení, detské výživy a zdravotnícku starostlivosť pre deti. Zdokumentovali sme všetky tieto štyri oblasti. To však bola len časť zbierky. Jadro zbierky pôjde na našu dlhodobejšiu misiu, kde v marci Človek v ohrození vyšle dvoch ľudí. Cieľom budú tri oblasti: rekonštrukcia komunitného objektu – s najväčšou pravdepodobnosťou to bude škola, podpora zdrojov obživy pre obyvateľov v zmysle príslovia „nedať ľuďom ryby, ale dať im udicu“ a podpora miestnej komunity z hľadiska vzdelávania a dlhodobých programov. Totiž, v krajinách, kde sú takéto prírodné katastrofy, sa na začiatku zmobilizuje urgentná medzinárodná pomoc (voda, potraviny, príbytky, lekárska starostlivosť), ale často je veľký problém, že záujem zahraničných médií a aj svetovej verejnosti o tú krajinu opadne. A pritom sú potrebné dlhodobé veci, najmä rekonštrukcia škôl, nemocníc či domov. Predpokladám preto, že misia Človeka v ohrození na Haiti bude minimálne na pol roka.

-Dominikánska republika a Haiti sú na jednom ostrove, ale sú to diametrálne rozdielne krajiny. Aké sú najmarkantnejšie rozdiely medzi týmito dvoma krajinami?
AB: Dominikánska republika (DR) je krajina, ktorá je, obrazne povedané, za vodou. Tam ročne príde 4,5 mil. turistov, majú dovolenkové rezorty, je to krajina s infraštruktúrou, majú lesy – na rozdiel od Haiti, kde si veľkú časť lesov nerozumne vyklčovali kvôli drevenému uhliu. DR je nutná východisková základňa pre pomoc Haiti, pretože oba štáty  ležia na jednom ostrove. Haiti je krajina, ktorá nemá vládu a ani predtým nemala fungujúcu vládu. Niektorí miestni, napríklad novinári, paradoxne, vítali toto zemetrasenie. Na jednej strane je to pre nich tragédia, ale na druhej strane je to šanca na vybudovanie nového Haiti s menej skorumpovanou a zločineckou vládou. Je to azda najchudobnejšia krajina západnej pologule a nedá sa porovnať s ničím. Keď to mám povedať zjednodušene: jedno je Afrika, ďalšie Amerika.

-Čo sa Vás na Haiti najviac dotklo?
AB: Pre mňa osobne jeden z najsilnejších zážitkov bolo, keď sme prišli v nedeľu ráno do mesta Leogane pred deviatou a mala tam byť v katedrále omša. Našli sme katedrálu kompletne v ruinách, hoci okolité dvestoročné drevené koloniálne domy vydržali, katedrála však ľahla popolom. Zostali len štyri zvony. V troskách boli ľudia na omši. O Haiťanoch sa veľa popísalo, že sú to potomkovia otrokov, gangstri… A tu zrazu prídete do Leoganu a vidíte v ruinách katedrály ľudí vo vypraných šatách, ženy mali biele blúzky, klobúčiky, dokonca kabelky. Muži mali biele košele, slušné nohavice, čisté čierne topánky, dokonca tam bol chlap, ktorý leštil topánky krémom. Tí ľudia sa zmobilizovali a pritom často spia na ulici, pod holým nebom, lebo ich dom spadol alebo je tak staticky narušený, že sa do neho boja vstúpiť.  To bolo azda  najdojímavejšie, čo som tam videl.

-Ako sa vám z takýchto ciest vracia späť – do bežného života, reality?
AB: Zle. Práve teraz to bolo pre mňa veľmi ťažké. Človek si na Slovensku pripadá, akoby bol čoraz viac ponorený v nejakej kvapaline, ktorá ho izoluje od toho skutočného sveta. Nemajte mi to za zlé, ale Slovensko je dnes blahobytná európska krajina, kde je hlavnou témou miera korupcie či klientelizmu toho-ktorého politika. Samozrejme, sú tu rómske osady, ktoré vyzerajú ako slumy v Afrike, ale ako taká, je to prosperujúca krajina. Aj teraz, keď som si na Haiti písal s kolegami správy a emaily, tak mi písali, že sú tu spory okolo SDKÚ, financovanie, Dzurinda, Fico… V tej chvíli som mal sto chutí telefón hodiť o zem. Vôbec ma   nezaujíma nejaký Fico či Dzurinda v kontexte ľudí, ktorí spia pod holým nebom, ktorí akoby zázrakom prežili a mnohí z nich ďalej neprežijú kvôli chorobám. Chápem však, že to nie je problém Slovenska, ale toho, ako sa s tým vyrovnávam. Áno, po návrate z Haiti som sa tu dosť ťažko adaptoval.

-V minulosti ste sa ako fotograf venovali Slovensku veľmi intenzívne, no prestali ste. Čo vás k tomu viedlo?
AB: Táto krajina ma ako dokumentaristu, nie novinára, prestala zaujímať. Slovensko sa začína podobať na akékoľvek európske krajiny, stráca svoje špecifiká. Fotiť túto novú kapitalistickú tvár krajiny rád prenechám iným. Ja som zaznamenal Slovensko najmä v 90-tych rokoch, kedy tu ešte bola zmes toho starého a toho nového, čo prichádzalo. Boli tu ešte zvyšky zo socializmu, zároveň hlboká viera ľudí – aspoň navonok. Dnes vidíme, že aj tá viera sa modifikuje. Stavajú sa nové kostoly, pre mňa často nepochopiteľné a absurdné stavby. Čiže tá vonkajšia tvár krajiny sa zmenila a mňa už príliš nezaujíma. Zaujímajú ma krajiny, kde ide o vážne veci. Ktoré si prešli nejakou veľkou krízou, či už to bola vojna alebo prírodná katastrofa. Mňa zaujíma, ako sa  s tým tí ľudia vyrovnávajú, ako sa vracajú do života. Neviem, možno je to aj tak, že keď človek príde povedzme z Kosova, Pakistanu či Gruzínska, keď tam má „niečo zažité“, tak už možno nie je citlivý na také jemné nuansy, ktoré sú aj tu na Slovensku. Ja mám už ako keby inak nastavenú tú citlivosť. Mám pritom jednu veľkú výhodu – z tých krajín sa môžem domov, na rozdiel od ľudí, ktorí tam musia žiť. Aj preto sa snažím s mojimi kolegami z Človeka v ohrození zorganizovať nejakú pomoc pre tieto krajiny.

-Ktorá krajina je momentálne pre vás srdcovou záležitosťou?
AB: Mám viacero srdcových krajín. Mám veľmi rád Gruzínsko a Gruzíncov. Veľmi rád sa tam vraciam, vidím tam mnohé paralely Kaukazu s Balkánom. Krajina leží na úpätí hôr, je to jedna z najstarších kresťanských krajín na svete a mne je veľmi blízka mentalita tých ľudí, zmes spontánnosti, srdečnosti, emocionality – mentalita hrdých ľudí, ktorí si prežili predvlani vojnu s Ruskom. Zaujíma ma život jednoduchých ľudí. Určite sa tam budem ešte dlhodobo vracať. Mojou druhou srdcovou záležitosťou je Pakistan, kde sa chcem vrátiť o niekoľko týždňov. A tiež Afganistan.

-Preferujete sa vracať do nejakej krajiny a spoznávať ju, napriek tomu máte nejaký cestovateľský sen?
AB: Nie som asi typický cestovateľ, mojim cieľom nie je „konzumácia zážitkov“. Beriem cestovanie ako prostriedok, aby som priniesol ľudské príbehy, či už formou fotografií alebo textov. Pre mňa cestovanie nie je cieľ, ale prostriedok. Cieľom sú príbehy ľudí, fotografie. Tlmočím ich vnímavým ľuďom tu na Slovensku.

-Boli ste svedkom mnohých rituálov, opýtam sa možno naivne: videli ste nejaký zázrak?
AB: Videl som síce rituály dervišov v Kosove, púte v Bosne či Medžugorí, islamských mystikov v Pakistane, ale zázrak (čo to je zázrak?) som nevidel. Tie veci v kontexte, v akom som ich videl, mi nepripadali až také mystické, skôr ako naučený rituál. Áno, v tej chvíli, keď fotíte napríklad chlapa, ako prepicháva inému chlapovi líce železnou ihlou alebo ako si človek sám vráža železné ihly do brucha, je to čosi nepochopiteľné, nepoviem zázračné. Ale potom, keď si uvedomíte, že tí istí derviši si dajú dole tie svoje tradičné odevy a na druhý deň ich stretnete v džínsoch a koženej bunde s prepichnutým lícom niekde v kaviarni, sa aj zasmejete. Najmä ak viete, že ich šéf počas roka prevádzkuje cestovnú kanceláriu. Iste, aj on musí z niečoho žiť… V podstate je to vytrhnutie na pár hodín z každodenného normálneho života. To máte trošku ako folklór na Slovensku. Cudzinci alebo emigranti sa dojímajú napríklad na festivale vo Východnej, ľudia tu pritom tak nežijú, je to už dnes umelé. Silnými zážitkami sú však pre mňa komorné zážitky s ľuďmi z tých krajín. Spomeniem jeden príbeh, keď sme distribuovali pomoc po zemetrasení v pakistanskom Kašmíre. Cez deň sme pracovali a v noci na hosteli sme sa rozprávali o všetkom možnom. V jednej chvíli sa ma môj 27-ročný priateľ Kamran Syed Ali Šach opýtal, či viem, aký je podľa Proroka rozdiel medzi pravdou a lžou. Nevedel som. Odvetil, že sú to štyri prsty. Štyri prsty, ktoré si priložíš medzi oko a ucho. To, čo ide do ucha, čo počuješ, je lož. A to, čo vidíš, čo ide do oka, je pravda. Jednoduchá vec.

-Nosíte si z ciest nejaké suveníry, nejaké predmety?
AB: Nie, nezbieram nič. Ja sa vrátim s tým, že sa všetko snažím zhmotniť a vložiť do fotiek a textov. Nemám izbu plnú sošiek. Minule som videl na Ukrajine, kde sme boli kvôli prezidentským voľbám, veľmi zaujímavú zbierku jedného pána, ktorý zbiera staré tehly. Má asi 600 starých tehál, niektoré sú až z čias Rímskej ríše. Sú to veci, ktoré sa mi páčia, ale tá moja batožina je už aj bez nich veľmi ťažká.

-Koľko percent času ste mimo domova?
AB: Počas roka som mimo domova zhruba 50%, lebo cestujem na reportáže aj tu na Slovensku. V zahraničí som vlani strávil asi tretinu roka.

-Aký foťák používate?
AB: Používam zrkadlovku, ktorá je robustná a odolná. A zároveň nie je príliš veľká, čo by mi prekážalo. Pre mňa je podmienkou, aby to veľa vydržalo a malo to kvalitné objektívy. Kedysi som fotil na klasické fotoaparáty. Digitál je však rýchlejší, fotky sa dajú ľahšie spracovať a poslať, aj keď nie sú také kvalitné ako z klasických fotoaparátov.

-Z toho množstva fotiek existuje nejaká špeciálna, ku ktorej máte osobitný vzťah?
AB: Z danej krajiny mám vždy niekoľko obrazov, ktoré mi utkvejú v pamäti, ale nemám jednu, ktorá by bola top. Z Gruzínska mám stále pred očami rodinu utečencov na abcházskej hranici. Sú v takej tmavej chodbe, za nimi je taká otlčená omietka. Mladá žena s jej matkou a nejaký muž naľavo – sú to väčšinou také archetypálne veci. Tí ľudia sú zaujatí rozhovorom medzi sebou , z tmy vystupujú len ich tváre. Ťažko sa to dá opísať. Alebo gruzínske dievčatko v utečeneckom centre, ktoré tlačí svojho otca, ktorý prišiel o nohy, na invalidnom vozíku. Usilujem sa, aby boli fotografie skôr obrazmi ako „verným záznamom“ reality, kde by sa dalo jasne dešifrovať, čo tam je. Skôr je to cezo mňa pretlmočený pocit z danej krajiny.

-Kto sú ľudia na Vašich fotkách?
AB: Často sú to náhodní ľudia, ktorých stretnete na ulici. Keď nie sú ochotní a dajú mi to najavo, tak ich nefotím. Taká fotka by nemala hodnotu. Navyše, ako som sa naučil, treba rešpektovať to, že človek si neželá snímanie. Niekedy prejde aj celý deň a nevytiahnem fotoaparát, lebo sa mi to zdá nevhodné. Je to moje vlastné rozhodnutie. S ľuďmi som často komunikoval pohľadom cez oči. Oni videli podľa správania, že nie som nervózny či napätý. Je dôležité vystupovať tak, aby z vás išiel pokoj. Ľudia to spravidla akceptujú a prestanú si vás všímať. To je jeden model. Druhý model je, že ste s tými ľuďmi v ich domácnosti a nemôžete byť teda neviditeľný. Musím s nimi stráviť nejakú dobu, aby si ma prestali všímať a strojiť sa. Nerobím totiž aranžované portréty. Usilujem sa danú situáciu zachovať v jej autentickej podobe.

-Máte priateľov v krajinách, ktoré ste navštívili?
AB: Vyšlo to tak, že v každej krajine mám aspoň jedného blízkeho priateľa, s ktorým udržiavam kontakt. K tým ľuďom sa vraciam, zblížili sme sa a navštevujeme sa. Už spomínaný Kamran žije na okraji Pešaváru, čo je dnes veľmi nebezpečné miesto. Je to metropola Paštúnov, národa, ktorý žije na afgansko-pakistanskom pohraničí. Zobral ma k sebe domov, do svojej dediny, kde som bol aj so svojím českým kamarátom. Uviedol nás do hosťovskej izby, ktorá sa volá hodžra. Tam nám nosili jedlo, starali sa o nás. Videl som však len mužov, chlapcov, prípadne malé dievčatká – ale ženy alebo dievčatá vôbec. Bol to zvláštny pocit, iba som cítil, že za stenou naľavo odo mňa je jeho matka so sestrou. On mi vysvetľoval, že pri všetkej úcte ku mne a nášmu priateľstvu ich tradícia a náboženstvo sú také, že cudzí muž nesmie vidieť ženu. Počas môjho niekoľkodňového pobytu som ich vôbec nevidel. Všetky tie cesty sú pre mňa aj o posúvaní hraníc toho, čo človek rešpektuje. Keď človek nemá osobné skúsenosti s inými kultúrami či náboženstvami, je väčšinou veľmi netolerantný. Osobná skúsenosť je aj preto nenahraditeľná.

-Je Vás možné stretnúť na nejakej klasickej dovolenke?
AB: Takú klasickú dovolenku som nemal niekoľko rokov. Bol som predvlani s manželkou aj dcérkou v Čiernej Hore pri mori, ale aj to som dlho nevydržal, tak sme si „odskočili“ do Albánska, do Skadaru a do Tirany. Občas však jazdíme do Tatier, kde máme priateľov.

Ďakujem za rozhovor.

Lucia Hlubeňová

Foto: Andrej Bán

Foto autora: Ľubor Králik

Článok bol pridaný dňa: Streda, 3. Marec 2010 o 11:42 a je zaradený v rubrike Človek v ohrození, Destinácie, Pelikán mix, Rozhovory o cestách-necestách. Môžete sledovať všetky reakcie na tento článok aj formou RSS 2.0 . Môžete pridať komentár, alebo trackback z Vašej stránky.